Cestou opustenou, zradnou,
čo len besi krúžia nad ňou,
kde temný fantóm zvaný Noc
má čierny trón a všetku moc,
len teraz kroky viedli ma
von z chmúrnej Thule Ultima,
kde osudu hlas drsne, bez okrás
znie mimo Priestor, mimo Čas.
~
Jamy a priepasti a voda neskrotná,
titanské lesy a stá dolín bezo dna,
ich tvar a obrysy sú človeku
v prúde slz skryté, skryté od veku;
hory sa stále noria
do bezbrehého mora;
more sa s túžbou, vlnivo
vytráca v nebi ohnivom,
a jazerá, čo konca nemajú,
pustú a mŕtvu vodu skrývajú, -
tichá je voda, tichá, mrazivá,
sneh ľalie, čo vädne, zahníva.
~
Pri jazerách, čo konca nemajú
a pustú, mŕtvu vodu skrývajú,
vodu čo tichá je a mrazivá,
sneh ľalie, čo vädne, zahníva,
pri pohoriach a riave riečnej,
čo mrmle nízko, mrmle večne,
pri chmúrnych lesoch, v močaristom kraji,
čo ropuchy a mloky v sebe tají,
pri rybníkoch a zradnom plese,
odkiaľ sa šepot Ghulov nesie,
v zákutiach, v ktorých mučí, zadúša
melanchólia prudká, najprudšia -
tam stretne pútnik, bledý od úzkosti,
Spomienky v plachtách, tiene Minulosti,
čo spod rubášov vzdych im uniká,
keď prechádzajú vôkol pútnika -
tie siluety druhov pochovaných,
Zemi i Nebu v agónii daných.
~
Pre srdce, čo má žiaľov bezpočet,
je to kraj mierny, útočisko z bied,
pre ducha, čo naň súmrak sadol,
je to - ó, pravé Eldorádo!
No pútnik, idúc svojou cestou,
obzerať nesmie toto miesto;
tajomstvá táto ríša odveká
nevydá slabým očiam človeka;
tak si to želá sám jej Kráľ
,
čo zdvihnúť viečko zakázal;
ak smutnú Dušu púť sem zaviedla,
smie ten kraj uzrieť len cez čierne sklá.
~
Cestou opustenou, zradnou,
čo len besi krúžia nad ňou,
kde temný fantóm zvaný Noc
má čierny trón a všetku moc,
len teraz domov kroky viedli ma
z tej chmúrnej ríše Thule Ultima.